Mám dobrú správu. To my sa môžeme rozhodnúť, ako budeme nazerať na udalosti, situácie, okolnosti, zážitky. Či v nich budeme vidieť problémy alebo príležitosti.
S týmto uvedomením sa mnoho takzvaných problémov môže zmeniť na krásne príležitosti pre náš rast a rozvoj  :)
Pekný optimistický deň :)

Susan sa v štyridsiatke začala venovať krasokorčuľovaniu. Presnejšie povedané, korčuľovať už vedela. Venovala sa nadobro ako dieťa a zbožňovala to. V puberte však s krasokorčuľovaním prestala, lebo jej bolo jasné, že nemá toľko talentu, aby sa stala majsterkou sveta.
Štvrťstoročie Susan nestála na korčuliach. Na čo aj, keď nemohla byť najlepšou. Potom oslávila štyridsiatku. Bola apatická. Bola nepokojná. Prišla si nudná a ťažká. Trochu si spytovala svedomie, ako to už pri okrúhlych narodeninách býva. Sama seba sa spýtala, kedy sa vo svojom živote cítila dobre, radostne a kreatívne. Na vlastné zdesenie si uvedomila, že to bolo pred desaťročiami. Vlastne sa tak naposledy cítila ako tínedžerka, keď sa venovala krasokorčuľovaniu. Bola zhrozená, že sa vráti k veci, ktorú tak dlho odmietala a zároveň bola zvedavá, či ju to ešte stále baví.
Počúvla svoju zvedavosť. Kúpila si korčule, našla klzisko a najala si trénera. Ignorovala hlas vo svojom vnútri, ktorý jej našepkával, že je bláznivá a naivná, keď sa do toho púšťa. Musela potláčať neistotu v samu seba, pretože bola na ľade jediná žena v strednom veku medzi štíhlymi desaťročnými dievčatami.
Proste to spravila.
Tri rána týždenne vstávala pred svitaním a ospalú hodinu pred prácou venovala krasokorčuľovaniu. A korčuľovala, korčuľovala a korčuľovala. A áno, páčilo sa jej to. Presne tak, ako vždy. Páčilo sa jej to ešte viac možno práve preto, že ako dospelá vedela oceniť hodnotu vlastnej radosti. Vďaka korčuľovaniu sa cítila živá a nezáležalo jej na veku. Už nevnímala svoj život len ako konzumný, ako súhrn denných úloh a povinností. Robila niečo svoje, niečo so sebou.
Susan nedala výpoveď, nepredala svoj dom, neskončila žiadne vzťahy, ani sa nepresťahovala do Toronta, aby sa sedemnástimi hodinami tréningu týždenne stala olympijskou víťazkou. Tento príbeh sa neskončil žiadnymi oceneniami. Nemusel sa tak skončiť. V skutočnosti sa tento príbeh vôbec neskončil, lebo Susan stále niekoľko rán do týždňa korčuľuje. (Elizabeth Gilbert – Veľké kúzlo)
A čo my? Robíme denne aspoň jednu maličkosť, čo nám prináša radosť? Alebo sme už zavesili korčule (hudbu, pečenie, spev, písanie…) na klinec?

Janette Šimková – Úspešní ľudia si zvykajú robiť to, do čoho sa neúspešným nechce

Sú ľudia, ktorí sa vám zapíšu do srdca. Za seba musím povedať, že lifekoučka Janette Šimková je presne jedným z tých ľudí. Na Janette si veľmi dobre pamätám, pretože práve s ňou som robila svoj prvý rozhovor v živote. Hoci odvtedy prešli už štyri roky, Janette je stále rovnako milá, skromná a nesmierne priateľská a empatická žena. Za tie štyri roky prešla obrovský kus cesty, napísala niekoľko e-kníh (ďalšia, papierová vyjde onedlho), prednášala  pre mnoho medzinárodných spoločností, venuje sa partnerskému koučingu a pritom je stále nohami na zemi. Milá, usmiata, skromná a nesmierne múdra žena- taká je Janette Šimková. Prečítajte si rozhovor o tom, ako sa ona dostala k svojmu snu, čo jej pomáha, čo by odporučila, aby nám nezovšedneli vzťahy a ako mnoho, mnoho iného :)

1. Janette, pracuješ ako lifekoučka. Ako reagovalo Tvoje okolie, keď si sa rozhodla pre toto (vtedy ešte netypické) povolanie?

Blízki ma podporovali, lebo vedeli, že keď sa pre niečo rozhodnem, vložím do toho srdce a budem šťastná. Na počiatku som však bola smutná z uštipačných poznámok na adresu koučovania v zmysle, že čo je na kladení otázok také výnimočné? Trpezlivo som vysvetľovala, ako v koučovacej debate ide o to, že za každou položenou otázkou musí byť určité poznanie. Každú odpoveď treba vyhodnotiť, zasadiť ako kamienok do mozaiky poznania a potom zvážiť, ako sa vyjasňuje celkový obraz, čo v ňom ešte chýba a akú ďalšiu otázku treba ešte položiť.

 2. Z Tvojho možno malého sna sa stal sen, ktorý každodenne žiješ. No ako každý, iste si zažívala aj ťažšie chvíle, možno práve pri svojom rozbehu. Spomenieš si na niektorú?

Ťažšie chvíle sa týkali existenčného hľadiska – než som si vybudovala vlastnú prax a dokázala zarobiť na náklady, pričom mzdu som si mohla vyplatiť až po dvoch rokoch. To boli momenty, kedy som uvažovala, či sa nezamestnať, lebo živiť sa prácou, ktorá ma neuživí, by bolo nadmieru frustrujúce.

 Čo Ti dalo silu, chuť, motiváciu pokračovať na ceste, ktorú si si zvolila, keď sa zdalo, že všetko ide proti Tebe?

Moja húževnatosť a viera, že keď mi pomáhajúca profesia prináša toľko zmysluplného naplnenia, tak v tom vytrvám. Vo vnútri som bola hlboko presvedčená, že moje dary sa zúročujú práve v tejto práci. Cítila som to vo svojom srdci aj od ľudí, ktorí mi vyjadrovali vďaku za spoluprácu. Ja som sa v sprevádzaní ľudí absolútne našla a tá vďaka za to ma poháňa doteraz.

Svoju úlohu určite zohrala aj podpora manžela, ktorý mi vytváral zázemie a veril mi, že to dokážem.

3. Čo by si poradila človeku, ktorý nosí v srdci nejaký sen? Ako sa naštartovať, rozbehnúť? Kde by mal začať, aby sa jeho sen postupne zrealizoval?

Ja zvyknem s nadsádzkou hovoriť, že úspešní ľudia si zvykajú robiť to, do čoho sa neúspešným nechce. Ten zvyk je na tom celé to dôležité. Úspech totiž často nie je výsledkom zásadných rozhodnutí, ktoré urobíme, ale vyústením všetkých drobných a zdanlivo bezvýznamných krokov. Úspech prichádza, pokiaľ si namiesto ľahkého, ale nesprávneho riešenia zvolíme obtiažne, ale správne. Takto konať však potrebujeme čo najčastejšie. Potom naša sebaúcta a sebahodnota rastú ako keby bez veľkej námahy, lebo sú živené činorodosťou. Keď sa naučíme ovládať svoje obavy, sebakritiku a strach, žijeme väčšmi v súlade so svojimi hodnotami, a tým aj v emočnej pohode. Potom si budeme s hrdosťou hovoriť: “Dokázal som to. Som rád, že som to urobil.” A séria takých “dokázaní” spôsobí, že sa začnú túžby realizovať. Krok za krokom, kedy si pokojne aj nadídeme, ale neprestaneme sa snažiť, keď príde prvý neúspech.

 4. Dnes už je pojem koučing pomerne známy, ale keď sme s Tebou robili prvý rozhovor v roku 2012, nebolo tomu tak. Kde si si zo začiatku hľadala svojich prvých klientov?

Spomínam na to, ako na dobrodružnú výpravu do neznáma plnú omylov a pokusov Proces viedol od prednášania, cez písanie blogu a ponúkanie “ochutnávacích” koučovacích debát. Nikdy nezabudnem na svoju prvú prednášku. Zorganizovala ju v Stupave Ivetka Vachálková, ku ktorej som chodila do keramickej dielne Pohodka na kurz modelovania z hliny. Ona prišla s nápadom, že čas pri glazovaní je krátky na rozobratie všetkého, čo žienky zaujíma a začala pozývať svojich tvorivých návštevníkov na prednáškové večery so mnou. Som jej za to vďačná, ona mi vytvorila prvý priestor na experimentovanie s rolou prednášajúcej. Bol to vzrušujúci aj stresujúci zážitok zároveň. Teraz sa na to pozerám ako na prudko amatérsky výkon, ale poslúžil krásne, lebo som začala zbierať skúsenosti.

 5.  Keď si čítam Tvoj blog, Tvoje príspevky na FB stránke žasnem nad tým, koľko múdrosti sa v nich skrýva a ako sú krásne napísané. Kde berieš inšpiráciu pre to, aby si denne dodávala ľuďom elán, prípadne podnety na zamyslenie?

Ďakujem Ti, Mirka, veľmi si cením Tvoje uznanie.

Ľudia sú mojou inšpiráciou a motiváciou – teda rozhovory s nimi. Zvyčajne sa rozpremýšľam nad niečím, čoho svedkom som počas dňa bola a rozvediem to. Neraz je to niečo, čím žijem ja sama a hľadám odpovede. Alebo mi to len tak cinkne, lebo si vypočujem náhodnú debatu v obchode, keď čakám v rade. Sama bývam prekvapená, ako si moja myseľ dokáže zozbierať rôznorodé podnety a potom s nimi ďalej pracovať.

Vždy ma úžasne povzbudí, keď mi niekto povie alebo napíše, že “toto” práve potreboval. Je to skvelý pocit, podeliť sa o to svoje a vedieť, že niekomu sa to môže hodiť.

 6. Viem, že sa venuješ aj partnerskému koučingu. Dalo by sa možno tak na základe Tvojich skúseností zovšeobecniť, kde robia partneri najčastejšie chyby a čo je hlavným dôvodom, prečo naše cenné partnerské vzťahy upadajú?

Takmer všetko, čo vo vzťahoch vyvoláva problémy – kritika, obranný postoj, súťaživosť, silný nesúhlas – pramení z nedostatku porozumenia, akceptovania alebo uznania jedinečnosti a výnimočnosti partnera. Neraz pre zlepšenie vzťahov stačí pochopiť vlastnú potrebu nezávislosti a hovoriť o nej. Lebo bez sebaprijatia a sebalásky len ťažko bezvýhradne prijímame iných. Oni nám totiž zrkadlia to, čo nám prekáža na sebe. Len vďaka úcte a rešpektu sa nám darí vytvárať lepšie, hlbšie a posilňujúcejšie vzťahy. Napokon, jedna vec je cítiť sa šťastne a plní energie. Skutočne naplnení sa však cítime až vtedy, keď sa nám vracia späť to, ako sa dokážeme s nadšením o našu energiu podeliť s tými, na ktorých nám záleží, a ktorých máme radi takých, akí sú.

 7. Keď si vezmeme napríklad manželstvo. Aké sú Tvoje možno top 3 odporúčania na to, aby nielen prežívalo, ale aj rástlo? Čo by sme mali urobiť preto, aby naše manželské vzťahy boli kvalitnejšie?

1. Vytvárať ostrovy pozornosti

Každý z nás túži po láskavej pozornosti, ktorou preukazujeme, že sme tu naplno pre toho druhého. Pozorne mu načúvať bez toho, že by sme v niečom listovali, kontrolovali mobil, sledovali telku či upratovali kuchyňu. Mám na mysli sústredenú pozornosť, nerozptylovanú ďalšími početnými vedľajšími aktivitami. Byť vypočutý a môcť rozprávať bez toho, aby to niekto hodnotil pre nás znamená viac, než čokoľvek iné. Vtedy sa totiž cítime prijatí a pochopení, a to je pre nás dôležité, udržiava to našu citovú hladinku zaopatrenú.

2. Chrániť partnerstvo pred stereotypom

Pripísať vzťahu dôležitosť značí venovať mu cielene čas a pozornosť. V realite to potom obnáša strážiť si, by rutina nepohltila všetok váš voľný čas. Docieliť sa to dá práve vďaka ostrovčekom pozornosti a časovým úsekom vyhradených iba vášmu partnerovi. Nie je hanbou mať v diári označené termíny, ktoré patria vášmu vzťahu. Oplatí sa byť zvedavý na svojho partnera, aj keď ste presvedčený, že už ho poznáte naspamäť. A prekvapovať ho, to mu dodá pocit, že je pre nás hodnotný.

3. Byť v strehu pred samozrejmosťou – vedie totiž k morálnemu hazardovaniu

To sa prejaví tak, že sa partneri o seba prestávajú vzájomne starať, zlenivejú, zovšednejú si, romantiku vyhodia von oknom, prestanú brať ohľady na city toho druhého. Je dobré pamätať na to, ako to majú Peržania v prísloví: “Láska je ako utáborená karavána. Nenájdeš tam nič, čo si si so sebou nepriniesol.” A nosiť treba predovšetkým to, čo vytvára dôveru. Tejto ľudskej potreby nemáme nikdy dosť.

Ešte mi nedá nedodať jedno odporúčanie (vlastne trojzložkové), a to starostlivo pestovať dôvernú blízkosť. Tá sa skladá z troch komponentov:

  • Zraniteľnosti – súvisí s otvorenosťou a rizikom povedať o sebe niečo dôverné. Keď si úzkostlivo budujeme okolo seba ochranný múr, aby nás partner nezranil, tak sa mu vzďaľujeme. Takýto strach nás oberá o lásku.

  • Komunikačných schopností – v období zaľúbenosti si máme vždy čo povedať, potom sa nám zhovorčivosť prekryje každodennou operatívou a na niektoré veci ani nepríde, aby sa rozdebatovali. To je živná pôda pre domnienky a predpoklady, ktoré môžu vytvárať negatívne pocity. Tie sa zhromažďujú a my môže nadobúdať pocit zatrpnutosti a krivdy.

  • Fyzickej blízkosti – z nej tvorí sex asi iba 30 %. Drobné gestá ako dotýkanie sa, hladenie alebo objímanie majú rovnaký význam ako milovanie. Bežnú fyzickú blízkosť si netreba zamieňať s predohrou k milovaniu. Má to byť príjemná spoločná chvíľka sama osebe.

 8. Janette, si koučkou, máš individuálne stretnutia, prednášaš, píšeš, okrem toho beháš, si mamou a manželkou a neustále sa vzdelávaš. Ako to všetko stíhaš?

Tiež sa niekedy čudujem Pravda je, že nemám dokonalý time manažment, ale v diári mám čas pre seba a blízkych vyznačený špeci farbou. Je nedotknuteľný a strážim si ho, lebo sa mi stará o rovnováhu. Pre mňa je vitalita v práci nesmierne dôležitá, preto venujem pozornosť tomu, aby som sa udržiavala fit a v pohode. Mám na to svoje rituály, ktoré si chránim. Naučila som sa rozlišovať, čo je naliehavé, čo dôležité a čo v danom momente potrebujem ja a ľudia, ktorí sú so mnou prepojení.

 9. Vidím a vnímam to, že na sebe tvrdo pracuješ. Akým spôsobom sa vzdelávaš? Je podľa Teba vzdelávanie sa vo svojej oblasti potrebné alebo sa to dá zvládnuť aj bez neho?

Mám takú zásadu, že ročne si doprajem minimálne jeden kvalitný vzdelávací program pre pomáhajúcu profesiu. Je to pre mňa nielen osobný, ale profesionálny záväzok, neustále si erudíciu rozširovať a v supervízii so skúseným odborníkom prebrať, čo potrebujem. Vysoko si ctím etiku pomáhajúcej profesie, a na to vzdelávanie rozhodne treba!

Milujem na svojej práci, že v nej zastávam mix rôznorodých rolí v závislosti od situácie a okolností. Som počúvačkou, spytovačkou, vŕbou, rozprávačkou príbehov, partnerkou, sprievodkyňou, trénerkou, inšpirátorkou, mediátorkou, transformátorkou a niekedy aj „čarodejnicou :-) “… chce to odo mňa veľa rôznorodých zručností, ktoré treba zozbierať, rozvíjať a vedome využívať.

 10. Janettka, o čom snívaš Ty osobne, ale aj Ty ako koučka?

Ja osobne som vďačná za naplenie svojich snov už teraz. Ľúbim, som ľúbená a pomáham ľúbiť. To ma robí šťastnou a spokojnou. Ja ako koučka sa teším na to, ako vydám svoju knihu esejí na papieri a tiež na to, keď dozreje čas a budem môcť odovzdávať svoje majstrovstvo sprevádzania tým, ktorí sa ho chcú naučiť a stanú sa mojimi nasledovníkmi.

PS. Prvý rozhovor so Janette nájdete tu: http://www.mojspokojnyzivot.com/?p=241