Veľmi dobre poznám vetu, že kto dáva, ten dostane. Už dlho som sa nad ňou tak nezamýšľala, ako práve tento týždeň. Na vlastnej koži som sa presvedčila o tom, že je to pravda pravdúca.
Asi nikomu tento týždeň neuniklo, že sa slávil sviatok sv. Valentína. Bez ohľadu na to, či ste alebo nie ste zástancami zástupu tých, ktorí tento sviatok uznávajú, vašej pozornosti iste neunikli výklady obchodov plné srdiečok, akcie hypermarketov na výrobky pre vašich drahých a obrovské bilboardy lákajúce vraj výhodným menu pre dvoch. Povedala som si, že by bolo azda milé potešiť kolegyne v práci a priniesť im niečo sladké, aby sme si spríjemnili deň. Aj som to skúsila. Každej kolegyni v kancelárii som na stôl položila malú čokoládku. Boli prekvapené, dokonca milo prekvapené, až tak, že v priebehu celého dňa som aj ja bola obdarovaná cukríkmi, keksíkmi a dokonca aj malou bonboniérou. Ako málo stačí a svet je hneď krajší a radostnejší.
Minule sa mi zase stalo, že som sa ráno pri chystaní sa do práce rozhodla vziať šál, ktorý som už dávno nemala na sebe. Mal krásnu farbu, ale už dlho som ho nenosila a vlastne som si ho vzala len preto, aby som nemala na sebe stále ten istý. Keď som prišla do práce, kolegyňa mi ho veľmi chválila. Neskutočne sa jej páčil. Dokonca mi vravela, že má doma nové čižmy rovnakej farby. A tak som jej navrhla, že jej ho darujem. Nech si ho vezme, veď ja mám doma šálov dosť. Bola neskutočne vďačná, miestami sa mi zdalo, že až preháňa. A neuveríte mi, čo sa stalo, keď som prišla domov. V schránke ma čakala kartička od jednej spoločnosti, ktorá mi ako darček venovala práve šál. Stále sa v duchu pousmievam nad tým, ako to perfektne vyšlo.
Raz som čítala v jednej mojej obľúbenej knihe, že je dobré z času na čas niečo svoje „posunúť“ ďalej, venovať druhému, aby sme sa oslobodili a neboli priveľmi naviazaní na niektoré veci. Ak sa človek dokáže niečoho zriecť, napokon mnohokrát dostane oveľa viac ako by čakal. Tak radostné dávanie prajem, priatelia 🙂