Včera som si po dlhej dobe pozrela dobrý film. Bol to balzam na dušu po všetkých tých násilne vtipných amerických komédiách, ktoré už postupom času akosi vedome prehliadam. Tento film vo mne niečo zanechal. A dúfam, že si tento pocit na duši uchovám čo najdlhšie.
Nehrali v ňom žiadni známi herci, dokonca nebol ani z americkej produkcie a svojím spôsobom bol tak trochu retro, pretože nezaujal efektami, bol s titulkami, ale mal myšlienku alebo ponúkol minimálne podnet na zamyslenie.
Celý príbeh sa zameriaval na starnúci manželský pár. Muž a žena, ktorí boli spolu viac ako tridsať rokov a stále im bolo fajn. Ich priateľstvo prerástlo v lásku, láska sa spečatila v manželstve . Mali syna, ktorý mal tridsať a nemali vnúčatá. Zato mali kopec priateľov, ktorí ich vyhľadávali a akosi podvedome starších manželov navštevovali vtedy, keď si chceli pre seba utrhnúť kus pohody a prijatia. Tento manželský pár sa nevyznačoval nijakým extra vysokým životným štandardom, napriek tomu mali všetko, čo im v živote bolo treba. Nemíňali veľké peniaze na dovolenky, chodili spolu kempovať a mali z toho úžasné zážitky. V duchu som si predstavila dnešný boj o to, že kto dá viac peňazí za dovolenku, tak ten je majster. A tak sa ľudia predháňajú all inclusive Tureckom, extra all inclusive Gréckom a extra super top all inclusive Egyptom. Vynaložia obrovské peniaze za jeden týždeň ležania na pláži a vrátia sa odtiaľ síce hnedí, ale prázdni.
Títo manželia nemali taký dom, že by sa v ňom museli hľadať a nevedeli by o tom, kde sa nachádza ten druhý. Práve naopak. Boli takmer stále spolu. Aký kontrast oproti dnešným veľkometrážnym bytom a domom. Každý túži mať minimálne 80 m2 a strácať sa kdesi v priestore. Najlepšie tak, aby nikto nikoho ani poriadne nevidel. Manžel pri počítači a žena na tablete a deti niekde pred monitorom s akčnou hrou v pozadí.
Nuž a ešte niečo ma oslovilo. Títo manželia mali spoločnú záľubu. Záhradku, kde si dopestovali takmer všetko. Spolu tu trávili všetky ročné obdobia a prinášalo im to veľkú radosť.
Ich dom bol ustavične otvorený pre všetkých. Prichádzali k nim priatelia, kolegovia, príbuzní. Vždy ich láskavo prijali a nechali im miesto pri stole.
Viem, bol to iba film, ale napriek tomu si veľmi prajem, aby som raz dokázala vytvoriť takúto rodinu, kam budú druhí chodiť s radosťou, kde bude vládnuť pohoda a budú nás spájať nádherné spoločné zážitky. Veď čo čoho iného sa oplatí investovať viac ako do rodiny a vzťahov?