„Pssst, ticho, lebo Karolínka chce niečo povedať,“ preruší debatu Karolínkina mama. Ostatní sa zmätene poobzerajú okolo seba a pre istotu radšej stíchnu, aby nespôsobili zbytočný rozruch. Karolínka povie básničku a všetci jej zatlieskajú. Veď áno, bolo to pekné a roztomilé. Po pár minútach debata pokračuje a Karolínka si znova žiada ticho, lebo tentokrát nakreslila obrázok. Je pekný, tak ako všetky obrázky, ktoré nakreslia deti. Po krátkej prestávke sa rozhodne zaspievať pesničku a to sa už zapínajú kamery, fotoaparáty a nakrúcajú sa videá na mobily. Páči sa mi podporovať kreativitu detí, dokonca som toho veľkou zástankyňou, ale zdá sa mi, že na tomto nie je niečo v poriadku.
Rodičia aportujú deťom hračky podľa ich najbláznivejších želaní, rozhovor dospelých v prítomnosti niektorých detí nie je skrátka možný, deti nedokážu obsedieť na mieste ani polhodiny, neustále potrebujú nové a nové podnety, lebo ich nič nebaví. Mnoho detí vyrastá v presvedčení, že celý svet sa točí okolo nich. Ono sa však niet čomu čudovať, pretože to mnohokrát tak aj skutočne funguje. Napríklad v Rakúsku sa vraj majú v škôlkach zriadiť kaviarne. Zdôvodňuje sa to ako podpora individuality dieťaťa. Každé dieťa je predsa hladné a smädné v inom čase. Malé dievčatká si vyberajú oblečenie do škôlky a niekoľkokrát denne sa prezliekajú. Aj to vraj podporuje ich individualitu. Rodičia pyšne ukazujú, ako sa ich dieťa dokáže hrať s mobilom rodiča a sú pyšní, že ich dieťa je také technicky zručné. Deti si vyberajú, čo si prosia na obed alebo na večeru. Môžu si vyberať darčeky z letákov obchodných domov. Rodičia im poslušne nakúpia to, čo si dieťa vyberie. A ak by si to rodičia nemohli dovoliť, je tu stále mnoho príbuzných, ktorí s tým ochotne pomôžu.
Detský psychiater Michael Winterhoff hovorí, že dnes vychovávame generáciu narcistov a egomanov. Je to tvrdé, ale ja s ním súhlasím. Spomeňme si na naše detstvo. Nič nám nechýbalo, ale napriek tomu nám rodičia nekúpili všetko, čo sme si z rozmaru zažiadali. A ja som im zato vďačná. Nemohla som si vyberať, čo budem jesť, rozhodli o tom za mňa. Ale ja im to kvitujem, lebo keby to bolo na mne, iste by to nedopadlo najlepšie. Nemala som ani jednu značkovú vec a moja skriňa sa neprehýbala oblečením. Napriek tomuto všetkému bolo moje detstvo šťastné.
PS. som rada, že aj dnes existujú rodičia, ktorí berú výchovu vážne a vychovávajú deti, ktoré vidia aj ostatných, nielen seba.